Bola som dievča ako každé iné. Bola som bláznivá a nespútaná... Myslela som si, že všetko je ľahké a život nemôže byť ťažký... jednoducho nemôže.
V kútiku duše a len sama pre seba som snívala o láske, ktorá ma raz bude čakať a bude dokonalá, tá najkrajšia na svete...
Veľa chlapcom som vzala srdce, hoci som to nechcela, no len jeden sa začal približovať k tomu môjmu...
Volal sa Mišo a úplne ma očaril... skôr to bola príťažlivosť ako láska, možno preto, že lásky som sa ešte bála.
Miša som si nechcela pustiť k telu... Videla som že ma má rád... a priznám sa, bola som šťastná, ale nechcela som ho pustiť do môjho života, nechcela som byť zraniteľná... a tak - vždy keď sa ma niečo osobné spýtal buď som mu to nepovedala, alebo (keď sa tomu už nedalo vyhnúť) klamala som.
Časom so prišla o svoje ilúzie o láske a my dvaja sme sa rozišli.
Hoci som si ho k sebe nechcela pustiť, bolelo to viac ako čokoľvek, čo som v mojom živote dovtedy skúsila.
Plakala som a nemalo to koniec, myslela som si, že sa mi zrútil celý svet...
prvé sklamanie, je nehorázne bolestivé a musí to prežiť takmer každý na svete... Plakala som asi týždeň a potom to zrazu prešlo... Možno preto, že už vo mne nezostali žiadne slzy, ktoré by mohli ísť von...
Od vtedy už prešlo mnoho času, ale ja nikdy nezabudnem, ako bolí polámané srdce...
Komentáre